Poetika prozaického textu v slovenskej literatúre od prelomu štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia odráža v literárnohistorických súvislostiach viacero jednotlivostí. Tie sa postupne napájali na výmenu spoločenských a politických reálií, reagovali na reminiscencie doznievajúceho literárneho života prvej polovice 20. storočia a na štatút autora v medzivojnovej literatúre, na formovanie povojnového konceptu a deklarovaného programu novej, modernej slovenskej literatúry, na autorskú aj literárnovednú generačnú výmenu, na selektovanie dominantnej látky a tematiky popri prozaickej projekcii indivídua v próze debutujúcich autorov na konci päťdesiatych rokov. V názorovo zložitých pohyboch a diferencujúcich sa estetických a poetologických procesoch treba spomenúť genologické pohyby a nimi iniciované morfologické, estetické a noetické ambície debutantov. V zložitom kultúrno-spoločenskom období sa mení postavenie, rola, závažnosť aj spoločenská dominancia spisovateľa, ktorý po skončení druhej svetovej vojny stál pri prameni všetkého "nového", čo malo posunúť slovenskú literatúru do európskeho priestoru. and At the turn of the 1940s and the 1950s poetics of a prosaic text in Slovak literature reflected several individual items in a literary historical context. They were gradually connected to the changes in social and political realities, the reminiscences of a fading literary life of the first half of the 20th century and the status of the author in the inter-war literature, the post-war concept formation and the declared program of new modern Slovak literature, a generational exchange comprising authors and literary history, the selection of the dominant themes in addition to the prosaic projection of an individual in the prose by the debutants at the end of the 1950s. Among the complex changes in opinions and differentiating aesthetic and poetological processes it is necessary to mention the genealogical movements and morphological, aesthetic and noetic ambitions of the debutants initiated by them. In the difficult cultural and social period, the status, role, importance and social dominance of a writer undergo substantial changes. After the Second World War, it is the writer who was the source of all the "new" which should have moved the Slovak literature to Europe.
Etela Farkašová patrí medzi výrazné autorské objavy slovenskej prózy 80. rokov 20. storočia. Profesionálna filozofka, feministka inklinuje k prozaickému rozprávaniu o tom, čo si uchovala vo svojom vnútornom svete. Farkašová porušuje formu prozaického textu, nemí ho na záznam, zápis, na súbor detailov, teda na záznamy toho, čo si jej emocionálna pamät uchovala z detstva a z toho, čo intenzívne prežívala v role dcéry svojich rodičov, alebo v role matky a člena svojej rodiny Farkašová je rozprávačka pomalého tempa, je premýšľavá, kondenzovaná s početnými návratmi k tomu, čo už "vyriešila". and Etela Farkašová ranks among outstanding personalities of Slovak prose of the 1980s. As a professional philosopher and a feminist, she tends to a prosaic narration about what she had preserved in her inner world. Farkašová breaks the form of a prosaic text, thus changing it into a record, report, or a set of details, i.e. changing it into the records of emotional memories of her childhood, of her experience from the role of a daughter in her parents' family or from the role of a mother and a member of her own family. Farkašová is a slow-rate narrator with a contemplative mind, condensed with numerous returns to what she had already "solved".
Prozaik, dramatik, režisér, upravovateľ iných autorských textov Karol Horák patrí medzi tvorcov prozaických a dramatických textov, ktoré majú výrazne mravnú pointu. Je to autor, ktorý tvorí vo viacerých literárnych druhoch a žánroch, ale pracuje s rovnakým problémom: Sústreďuje sa na jednotlivca v krízovej situácii, keď sa musí rozhodnúť, alebo konať. S postmodernými postupmi vo svojej tvorbe začínal v 70. rokoch minulého storočia, predovšetkým v textoch pre javiskovú realizáciu, kde experiment v priestore bol dominantný. Podstata Horákovej metódy v postmodernej koncepcii jeho tvorby sa spája s narátorom, konfliktom a kompozíciou textu. and Being a novelist, playwright, director and adapter of other authors' texts, Karol Horák belongs to the creators of prose and dramatic texts which have a significant moral punch line. He is the author using different genres, but dealing with the same problem. He concentrates on the individual in a crisis situation in which he/she has to make a decision or act. It was in the 1970s, when the author started applying postmodern methods to his works, primarily to the texts for staging, where the experiment in space was dominant. The essence of Horák's method in a postmodern conception of his writings is connected with a narrator, conflict and text composition.
Pozornosť autorky textu sa sústredila na rodovo exponovanú prózu M. Durasovej. Ambíciou nie je sonda do feministickej prózy. Skutočnosť, že v próze dominuje práca s literárnym časom a literárnym priestorom zaujala dominantné postavenie pri analýze a interpretovaní výrazu a možných významov v koncepte stratégie autorky a jej odraz v stratégii textu. Extrémne rozpätie literárneho času (vtedy - teraz), fyzického času rozprávačky a postavy (mladosť - staroba), odlišnosť literárneho priestoru (Ázia - Európa) vytvorili takú naračnú príležitosť pre ženskú postavu, v ktorej zaujme jej tenzijný vzťah voči všetkému, čo ju identifikuje ako konkrétny subjekt konzervatívnom spoločenskom prostredí. Senzuálne rozvíjaná erotická línia, zmyslové reflektovanie subjektu svojho jestvovania má svoje epicentrum v emocionálnej, sociálnej a rodinnej träume. Práve problému uchovania a navrstvovania traumy v pamäti sa premietol do kompozične precízne organizovanej deštrukcie tajomstva subjektu. and The author's attention is focused on the phenomenon of the strongly exposed motif of a family line in the prose work of M. Duras. The ambition of the study is not to analyse feminist prose, rather the fact that the dominant feature of the prose's poetics is handling with literary time and space which occupied a dominant position in the analysis and interpretation of literary expression and its potential meanings in the concept of the prose writer's strategy and its reflection in the strategy of the text itself. The extreme range of literary time (once - now), the physical time of the female narrator and the literary character (youth - old age), the otherness of literary space (Asia - Europe) formed a specific narrative chance for a female character in which she adopted the narrative position as a permanent tension in relation to all that identified her as a concrete subject in the conservative social environment. The sensually developed erotic plot, the sensual reflection of the subject of its existence has its focus in the emotional, social, and family trauma. The very problem of the protection and formation of the layers of the trauma in memory were reflected in the precisely organised composition of destruction of the secret of the subject's enigma.
Prieniky do literatúry a kultúry sa venujú Petrovi Libovi. Autorka sa sústreďuje na problémy, ktorým sa venuje literárny vedec. Upozorňuje na to, že sa jeho výskum spája so štúdiom folklórnej literatúry, otázkami čitateľa a literatúrou tých autorov, ktorí boli z literatúry umiestnení do "bielych miest", teda z dejín literatúry sa stratili. Prevažujú metóda výkladu, reflexie a vysvetľovania autorskej tvorby. and The Penetrations in Literature and Culture are dedicated to Peter Liba. The author focuses on the issues addressed by the literary scholar. She points out that Peter Liba's research is connected with the study of folk literature, issues related to a reader and literature of those authors who have been placed outside of literature "white spots", i.e. set aside the literary history. The method of interpretation, reflection and explanation of the author's works are prevailing.