Slovenská literatúra sa celé stáročia formovala v tesných kontaktoch a v symbióze so susednými literatúrami. Slovenský etnický priestor bol prirodzenou súčasťou Uhorska a širšej strednej Európy. Kánon slovenskej literatúry vytvárali autori vo viacerých jazykoch (latinský, český, nemecký, slovenský, maďarský). Slovenskú literatúru dnes reflektujeme ako texty autorov so slovenským pôvodom alebo texty autorov, ktorí žili a tvorili na území Slovenska. Charakter literatúry však v rôznych obdobiach podmieňovali aj aktívne slovanské väzby a skrytá spoločná kultúrna pamäť. Od začiatku 19. storočia možno hovoriť o programovej profilácii slovenského národného kánonu ako novej a dynamickej autonómnej štruktúre v rámci slovanského, česko-slovenského a uhorského kontextu. and Slovak literature have been developing in close contact with literatures of the neighbouring regions. Slovak ethnics pace has been a natural part of both former Austro-Hungarian Empire (and Hungary as well) and a broader Central Europe. The Slovak literary canon has been formed by the authors using different languages (Latin, Czech, German, Slovak and Hungarian). At present, Slovak literature can be understood as literature by the authors with the Slovak background or written by the authors who have been living and working on the territory of current Slovakia. The nature of Slovak literature, however, was considerably influenced by other Slavic literatures and a hidden common culture consciousness. It can be argued that since the beginning of the 19th century the Slovak literary canon started to develop as a new, dynamic and autonomous structure within Slavic, Czechoslovak and Hungarian contexts.