In this paper I concentrate on evaluating Searle’s concept of external realism as a non-epistemic thesis . Above all, I evaluate the role it plays in our system of beliefs, knowledge and communicative obligations. There are two important questions: (1) whether a return of transcendental philosophy creates a positive alternative to philosophical naturalism (Quine); (2) whether for the same purpose Fraassens’ constructive empiricism suffices., V tomto příspěvku se zaměřuji na hodnocení Searleho konceptu externího realismu jako neepistemické práce. Především hodnotím roli, kterou hraje v našem systému víry, znalostí a komunikačních povinností. Existují dvě důležité otázky: (1) zda návrat transcendentální filosofie vytváří pozitivní alternativu k filosofickému naturalismu (Quine); (2) zda pro stejný účel postačuje Fraassensův konstruktivní empirismus., and Lukáš Zámečník
Hlavným cieľom práce je identifikovať antinaturalistické črty etiky Dunsa Scota. Predpokladom je objasnenie pojmu naturalizmu. V teoretickej filozofii je možné rozlíšiť metafyzický, vedecko-metodologický a sémanticko-analytický naturalizmus. V praktickej filozofii je naturalizmus prítomný v etike cnosti, v ktorej sa pri dosahovaní dobrého života pracuje s pojmom ľudskej prirodzenosti a emočno-afektívna stránka človeka je relevantným prvkom etického uvažovania. Voči nej stojí etika pravidiel, podľa ktorej je zdrojom morálne dobrého ľudská racionalita, prax má byť formovaná podľa poznania rozumu a emocionalita je v tomto etickom uvažovaní irelevantná. Na základe rozboru niektorých diel Dunsa Scota je jeho etika antinaturalistická v týchto bodoch: vôľa ako protiklad prirodzenosti; oddelenie morálky a blaženosti; sekundárny význam emócií v etickom uvažovaní; univerzálne záväzný imperatív lásky k Bohu; vôľa ako sídlo morálnych cností. Spojenie blaženosti, cnosti a prirodzenosti u Scota stráca vnútornú súdržnosť, prirodzené a morálne dobro nekonvergujú, čo sa odráža v "denaturalizácii" morálky. Na základe identifikácie antinaturalistických čŕt Scotovej etiky prichádzame k záveru, že jeho etika má bližšie k etike pravidiel. and The aim of the paper is to identify anti-naturalist features in Duns Scotus's ethics. The prerequisite is to clarify the meaning of the term naturalism. In theoretical philosophy metaphysical, scientific-methodological and semantic-analytical naturalism can be distinguished. In practical philosophy naturalism is present in the ethics of virtue, which, in achieving a good life, considers the emotional-affective part of man to be a relevant element of ethical reasoning. The ethics of rules can be regarded as an opposite to the ethics of virtue, one in which emotionality is irrelevant. On the basis of an analysis of some of Duns Scotus's works, the author argues that his ethics is antinaturalistic in these aspects: the understanding of will in opposition to nature; the separation of morality and bliss; a secondary role of emotion in ethical reasoning; a universally binding imperative of love to God; will as the seat of moral virtues. The connection between bliss, virtue and nature, according to Scotus, loses internal cohesion, the natural and the moral good do not converge, which is reflected in the ‘denaturalisation’ of morals. Having identified the anti-naturalist features of Scotus's ethics, the author concludes that his ethics is closer to the ethics of rules.