Attention deficit disorder is a neurodevelop-mental disorder that affects the mental and social functioning of an individual not only in child-hood. Its impact on higher education and work life has been studied intensively over the last two decades. This review aims to analyse, which variables related to attention deficit disorder are studied among university students, which meth-ods are used to identify individuals with atten-tion deficit disorder symptoms in higher educa-tion, and which inhibitors and facilitators may affect university studies of individuals with at-tention deficit disorder symptomatology. Authors searched Web of Science – Core Col-lection from 1. 1. 2011 to 31. 12. 2020 for stud-ies that investigated study-related variables in students with attention deficit disorder. The initial search identified 307 studies, 41 of them were eligible for further analysis. To identify the individuals with attention deficit disorder, the researchers used a combination of methods including self-report of previously diagnosed disorder, expert confirmation, and self-report scales of attention deficit disorder symptoms. The studied variables were merged into seven content categories. The results of the studies show that university students with attention def-icit disorders make a vulnerable group, studies mainly focused on inhibiting factors rather than those that facilitate students ́ performance and success. The further research should focus on the facilitating variables and the effectiveness of accommodations and interventions provided by universities for this particular target group of students. and Porucha pozornosti je neurovývinová porucha, ktorá ovplyvňuje mentálne a sociálne fungo-vanie jednotlivca nielen v detstve. Jej vplyv na vysokoškolské vzdelávanie a pracovný život sa v ostatných dvoch desaťročiach intenzívne štu-duje. Cieľom tohto prehľadu bolo analyzovať, ktoré premenné súvisiace s poruchou pozornosti sa skúmajú u vysokoškolských študentov, ktoré metódy sa používajú na identifikáciu jednot-livcov so symptómami poruchy pozornosti vo vysokoškolskom vzdelávaní, a ktoré inhibítory a facilitátory môžu ovplyvniť vysokoškolské štúdium osôb so symptómami porúch pozornos-ti. Na základe rešerše z databázy Web of Scien-ce-Core Collection za obdobie 1. 1. 2011 – 31. 12. 2020 autorky identifikovali štúdie, ktoré skúmali premenné súvisiace s vysokoškolským štúdiom osôb s poruchou pozornosti. Z pôvodne identifikovaných 307 štúdií do prehľadu zaradili 41.Na identifikáciu jednotlivcov s poruchou pozor-nosti výskumníci používali kombináciu metód vrátane vlastného deklarovania diagnostikova-nej poruchy, potvrdenia odborníkom a sebahod-notiacich škál symptómov poruchy pozornosti. Skúmané premenné boli zlúčené do siedmich obsahových kategórií. Výsledky ukazujú, že vysokoškolskí študenti s poruchami pozornosti sú zraniteľnou skupinou. Štúdie sa zameriavali skôr na inhibujúce faktory než na faktory, ktoré facilitujú akademický výkon a úspešnosť štu-dentov s poruchou pozornosti. Ďalší výskum by sa mal zamerať na facilitujúce premenné a efek-tivitu akomodácií a intervencií, ktoré vysoké školy poskytujú tejto skupine študentov.
The concept of dehumanization has received quite a lot of attention in recent decades. Its various forms have inconsistent conceptualization, but they also overlap to some extent. Researchers have argued that some groups are more vulnerable to dehumanization than others. One such group is people living with dementia. In this overview, a more comprehensive view of the dehumanization of this extremely vulnerable group by identifying three main attributes is presented. Dementia is a disease which does not have obvious physical signs and affects mainly people aged 65 and over. Therefore, stereotypes related to old age are likely to be activated first. Another attribute is patient status. In the health care and social care facilities, there is a relatively widespread type of communication that neglects individuality and contribute to the homogenization and objectification of all patients with the same diagnosis. The diagnosis of dementia is the last attribute. People with dementia have problems with social functioning that leads to social isolation. The authors argue that society has to play a key role in limiting the dehumanization of people living with dementia. The first step must be an appropriate approach to institutional care. One suitable approach is a patient-centered approach emphasizing a holistic approach to treatment and care based on the bio-psycho-social model of the disease. and Na koncept dehumanizácie sa v posledných dekádach upriamuje pomerne veľa pozornosti. Do centra záujmu sa dostávajú jej rôzne formy, ktoré majú často nejednotnú konceptualizáciu, ale do istej miery sa prekrývajú. Výskumníci sa zhodujú v tom, že niektoré skupiny sú náchylnejšie na dehumanizáciu ako iné. Takúto skupinu tvoria aj ľudia žijúci s demenciou. V tejto prehľadovej štúdii prinášame komplexnejší pohľad na možné spôsoby dehumanizácie tejto mimoriadne zraniteľnej skupiny prostredníctvom identifikovania troch hlavných atribútov. Keďže demencia je ochorenie, ktoré nemá zreteľné fyzické prejavy a postihuje najmä ľudí vo veku 65 a viac, ako prvé sa pravdepodobne aktivujú stereotypy, ktoré sa týkajú vysokého veku. Ďalším atribútom je status pacienta. V zdravotníckych a sociálnych zariadeniach je pomerne rozšírená forma komunikácie, ktorá zanedbáva individualitu a prispieva k homogenizácii a k objektivizácii všetkých pacientov s rovnakou diagnózou. Samotná diagnóza demencie je posledným atribútom. Sťažené sociálne fungovanie bráni udržaniu kontinuity osobnosti, čo má za následok sociálnu izoláciu. Z týchto dôvodov má spoločnosť kľúčovú úlohu v limitovaní dehumanizácie ľudí žijúcich s demenciou. Prvým krokom preto musí byť vhodný prístup v rámci inštitucionalizovanej starostlivosti. Jedným z vhodných prístupov je prístup zameraný na pacienta a holistický prístup k starostlivosti a liečeniu, vychádzajúci z bio-psycho-sociálneho modelu choroby.