Koncept sebaurčenia národov je hodný odbornej pozornosti z viacerých dôvodov. Vo svojich začiatkoch predstavoval politický cieľ, z ktorého sa postupne vyvinul jeden zo základných kameňov systému medzinárodného práva, normatívne zakotvený v Charte OSN, či ďalších dôležitých dokumentoch, napríklad v Paktoch z roku 1966.Napriek tomuto pozoruhodnému vývoju a významu zásady sebaurčenia ako pravidla s účinkom erga omnes však jej obsah a rozsah aplikácie mimo obdobie dekolonizácie ostávajú nejasné.V súčasných diskusiách o legálnosti odštiepeneckých tendencií v Európe, či už v prípade Krymu, Katalánska či Škótska, právo na sebaurčenie pôsobí nielen ako ich živná pôda, ale je používané často ako hlavný argument, o ktorý sa legalita týchto snáh opiera. Je tak zrejmé, že zásadným sa stáva hľadanie riešenia rozporu zásady sebaurčenia a zásady územnej celistvosti. Kým časť súčasnej doktríny medzinárodného práva kladie dôraz na zásadu územnej celistvosti štátu a obmedzuje preto realizáciu zásady sebaurčenia na jeho vnútornú dimenziu, tj. v rámci existujúceho štátneho útvaru, iná časť odborníkov považuje v prípade existencie zvláštnych okolností za možnú i unilaterálnu secesiu. Tento príspevok predostrie argumenty v prospech kompromisného riešenia, ktoré nepodporuje exkluzivitu či subordináciu medzi oboma kľúčovými zásadami, ale naopak požaduje a stavia na ich vzájomnej koordinácii. and The concept of self-determination is an issue worth analysis for several reasons.First, it went through a remarkable change from a political goal to one of the cornerstones of the current international legal system. Secondly, despite its current position as a binding erga omnes-rule of international
law, which is enshrined in the most important documents such the UN Charter or the human rights Covenants of 1966, its content and scope of application in the post-colonial world remain problematic. Most vivid discussions, heated up by current secessionist tendencies in Europe, concern the conflict between the principle of determination and the principle of territorial integrity.One part of the current doctrine restricts the realization of self-determination to an internal mode, which entitles people autonomy and similar arrangements. It is however the other group of writers, which in exceptional circumstances considers also the external dimension of self-determination as legal, even in the form of unilateral secession. This contribution pleads for reconciliation of the two principles by finding
solutions, which do not foster the exclusivity and/or subordination in the relationship between them, but coordination.However, taking into account the importance and broadness of the questions to which no clear answer could be found yet, self-determination will continue to constitute a challenge
in practice, as well as in the doctrine of international law.