Dôležitosť sledovania pracovného stresu a jeho následkov na duševné zdravie zdôrazňuje rastúca prevalencia absencií v práci z dôvodu pracovnej neschopnosti zapríčinenej ochoreniami zo stresu. Cieľom práce bolo preskúmať osobné zdroje ako mediačné faktory pri rozvoji úzkosti a depresie v dôsledku pracovného stresu v rizikových profesiách. Skúmaný súbor tvorilo 208 pracovníkov z radov policajtov, väzenských dozorcov a colníkov (78,8 % mužov, priemerný vek 36,5 rokov), ktorí poskytli sociodemografické a pracovné údaje. Použité boli Inventórium zamestnaneckého stresu, z neho dotazníky zamestnaneckých rolí a osobných zdrojov (OSI- -R), Dotazník na meranie úzkosti a úzkostlivosti, z toho aktuálna úzkosť (STAI X-1) a Zungov dotazník depresie (SDS). Zamestnanecké roly tu predstavujú mieru pracovného stresu. Na štatistickú analýzu bolo využité štrukturálne modelovanie. Výsledný model, ktorý tvorili pracovný čas (pohotovosť, nadčasy, nočná práca), zamestnanecké roly a osobné zdroje, predikoval 35 % variability aktuálnej úzkosti a 42 % variability depresívnej symptomatiky. Signifikantnými prediktormi úzkosti boli roly preťaženia a nejednoznačnosti, ktoré boli mediované prostredníctvom osobných zdrojov rekreácie a racionálno- kognitívnych stratégií. Signifikantnými prediktormi depresie boli roly preťaženia, nedostatočnosti a nejednoznačnosti mediované prostredníctvom osobných zdrojov rekreácie, sociálnej opory a racionálno-kognitívnych stratégií. Nočná práca, nadčasy, ani pohotovosť v tomto súbore nepôsobili na úzkosť a depresiu, hoci predikovali zamestnanecké roly. Efekt pracovného stresu ako preťaženie, roly nedostatočnosti a nejednoznačnosti na úzkostnú a depresívnu symptomatiku bol štatisticky významný prostredníctvom redukovania osobných zdrojov, i keď nepriamo. Osobné zdroje sú významné mediačné faktory medzi pracovným stresom a úzkosťou a depresiou v sledovaných profesiách. Štúdia má prierezový charakter, kauzálne vzťahy môžu byť v budúcnosti overované pomocou intervenčných programov. and Background. The importance of monitoring work-related stress and its consequences for mental health is underlined by the increasing prevalence of absence from work due to stress-related illnesses.
Objectives. The aim of the study was to examine personal resources as mediating factors in the development of anxiety and depression from work-related stress in high-risk professions.
Sample and methods. The sample comprised a total of 208 police officers, prison guards and customs officers (78.8% men, an average age of 36.5) who provided socio-demographic and job-related information. The Occupational Stress Inventory was used (OSI-R), in particular Occupational Roles Questionnaire and Personal Resources Questionnaire, State Trait Anxiety Inventory (STAI X-1), and Zung Self-Rating Depression Scale (SDS). Occupational roles represent measurement of occupational stress. Statistical analysis. Structural modelling was used for statistical analysis.
Results. The final model, comprising working time (emergency care, overtime, night shifts), occupational roles and personal resources, predicted 35% of variability of anxiety, and 42% of variability of depression. Significant predictors of anxiety were the roles of overload and ambiguity, which were mediated by recreation and rational-cognitive coping strategies. Significant predictors of depression were the roles of overload, insufficiency and ambiguity, which were mediated by recreation, social support and rational-cognitive coping strategies. Night shifts, overtime and emergency care did not predict anxiety and depression although they predicted occupational roles. The effect of occupational roles including overload, insufficiency and ambiguity on anxiety and depression was statistically significant, yet indirectly, by reducing personal resources. Personal resources are considerable mediating factors between stress, anxiety and depression in the studied professions.
Limits. The study was cross-sectional. Causal relationships can be further tested using interventional studies.
Predkladaná výskumná štúdia sa zameriava na subjektívny kariérny úspech lekárov a jeho determinanty týkajúce sa ich pracovného zaradenia. Cieľom výskumu bolo zistiť, či existuje vzťah medzi subjektívnym kariérnym úspechom a pracovným stresom, v jeho celkovej miere a v jednotlivých rovinách, a tiež zistiť, či existujú rozdiely v miere subjektívneho kariérneho úspechu z hľadiska dĺžky praxe, špecializácie a pracoviska lekárov. Subjektívny kariérny úspech bol skúmaný prostredníctvom Dotazníka kariérnej spokojnosti (Greenhaus, Parasuraman, & Wormley, 1990), pretože kariérna spokojnosť je považovaná za najčastejší ukazovateľ subjektívneho kariérneho úspechu. Pracovný stres bol skúmaný prostredníctvom Dotazníka pracovného stresu a vyhorenia (Hennig & Keller, 1996). Dĺžka praxe, špecializácia a pracovisko lekárov boli zisťované pomocou vlastných položiek. Výskumný súbor tvorilo 50 lekárov z nemocníc a ambulancií. Získané údaje boli spracované pomocou jednoduchej korelačnej analýzy a t-testu pre dva nezávislé výbery. Analýza údajov ukázala, že subjektívny kariérny úspech lekárov bol v negatívnom vzťahu tak s celkovou mierou pracovného stresu, ako aj so všetkými jeho rovinami (duševná, citová, telesná a sociálna). Tiež bol zistený rozdiel v miere subjektívneho kariérneho úspechu z hľadiska dĺžky praxe a špecializácie. Lekári s dlhšou praxou (nad 20 rokov) a lekári špecialisti (odborní) vykazovali vyššiu mieru subjektívneho kariérneho úspechu ako lekári s kratšou praxou (do 20 rokov) a praktickí (všeobecní) lekári. Rozdiel medzi lekármi pracujúcimi v nemocniciach a lekármi pracujúcimi v ambulanciách nebol zistený, rovnako ani rozdiel medzi mužmi a ženami. and The presented research study focuses on subjective career success of doctors and its determinants of the working environment. The aim of the research was to determine the relationship between subjective career success and work stress in the overall level and individual levels. A further aim was to identify differences in subjective career success in terms of length of experience, specialization and workplace of doctors. Subjective career success was studied through questionnaires The Career Satisfaction Scale (Greenhaus, Parasuraman, and Wormley, 1990), because career satisfaction is considered as the most common indicator of subjective career success. Work-related stress was studied through questionnaires The Work stress and Burnout Scale (Hennig and Keller, 1996). Length of experience, specialization and workplace were detected using custom items. The sample consisted of 50 doctors from hospitals and ambulances. The data were processed using a simple correlation analysis and Independent Samples T test. Data analysis showed that subjective career success of doctors was negatively correlated with work stress in the overall level and also with all the levels (mental, emotional, physical and social). We also found a difference in the subjective career success in terms of length of experience and specialization. Doctors with longer practise (over 20 years) and specialists showed higher subjective career success as doctors with shorter practice (under 20 years) and practitioners. There was no difference between doctors working in hospitals and doctors working in the ambulance and no difference between men and women.