Článok je pokusom o interpretáciu Platónovho dialógu Faidón vo svetle prvých Sókratových slov, ktoré v ňom zaznievajú. Sókratova krátka úvaha o vzťahu príjemného a nepríjemného je vzápätí vsadená do kontextu konfrontácie filozofického a básnického typu explanácie. Zaujímavé je, že Sókratov komentár k snu, ktorý ho kedysi vyzval k praktizovaniu múzického umenia, neprezentuje oba prístupy ako navzájom sa vylučujúce, ale skôr ako komplementárne. V tejto perspektíve je možné čítať Faidóna ako náčrt "vysokej" filozofie oddelených ideí, a zároveň ako výzvu o jej doplnenie "nižšou" filozofiou zmesí. and The paper tries to interpret Plato's dialogue Phaedo in the light of the first Socrates’ words. His short monologue about the relation of pleasant and unpleasant is immediately brought into the context of philosophical and poetical type of explanation. The author finds interesting that the Socrates' elucidation of the dream which once exhorted him to exercise the music does not present both approaches as exclusive, but rather as complementary. Consequently, it is possible to read the Pheado as an outline of a "higher" philosophy of separated forms as well as an invitation to complete it with a "lower" philosophy of mixtures.