Výkon politickej moci má v dejinnom priereze viac, či menej intenzívne, ale porovnateľné účinky.Politická moc zvykne na človeka pôsobiť „psychotropne a návykovo“ tak, že v praxi tendujú počiny jej vykonávateľov k narúšaniu privátnej sféry adresátov verejnomocenského pôsobenia. Nie sú dnes väčšie pochybnosti o tom, že konštitučná demokracia je v súhrne schopná zabezpečiť a vynútiť ochranu privátnej sféry jednotlivca efektívnejšie ako nedemokratické režimy.Ale ak také účinky demokratická schéma ústavnej realizácie politickej moci vyvoláva, nie je to z dôvodu, že by bol proces realizácie práva v jej rámci hodnotovo neutrálny. Alebo inak, že by pojmové spojenie demokracie a právneho štátu eliminovalo požiadavky
na konkrétnu kvalitu obsahu realizácie verejnej moci. Predsa narúšaniu privátnej sféry jednotlivca nemusí byť formálne bazírovanie na princípe legality schopné osve zabrániť. Preto, že obsah regulačného rámca je tak, či onak politickým rezultátom. Pritom je princíp právnej istoty sťažňovým pilierom konštitučnej demokracie tak, že definuje jej povahu nevyhnutne, ale nie výlučne.Veď práve v tých prípadoch, v ktorých oprávnený decízor procedurálne perfektne zíde z takpovediac hodnotovo neutrálnej a odosobnenej cesty realizácie práva sa svojvôľa zvykne manifestovať zreteľne. Takpovediac preto, že tak ako v iných druhoch režimov je intersystémový presah právneho a politického zreteľný aj v konštitučnej demokracii.Ozrejmime. and Execution of political power has from the historical point of view more or less intensive but comparable effects. The political power is capable of affecting its possessors in a “psychotropic and/or addictive” way so they incline to interfere with the private sphere of those who are subjected to them. Nowadays there are no serious doubts that Constitutional Democracy is in comparison with non-democratic regimes able to ensure and enforce protection of individual privacy more effectively. But this is not because the process of realization of law in Constitutional Democracy is value-free. Neither it is due to the fact that conceptual link between Democracy and Rule of Law eliminates the requirements for particular quality of process of realization of political power. Indeed, formal insistence on the principle of legality in itself does not effectively prevent political interferences with private sphere of individuals because legal regulations themselves are just another results of a political process.Nevertheless the main pillar of Constitutional Democracy is the principle of legal certainty. That means – principle of legal certainty defines its nature necessarily but not wholly. Precisely in those cases willfulness manifests clearly in which authorized body is in a legally perfect procedure diverted from the path of “so called” value-free and depersonalized process of realization of law.Only “so called” because like in other types of regimes in the Constitutional Democracy is the intersystem overlap of legal and political sphere evident. Let us explain.
V sústave súdnictva Slovenskej republiky, vertikálne orientovanej ideou ochrany základných práv a slobôd v (in)štančnom postupe a horizontálne subsidiaritou vzťahu medzi všeobecným a ústavným súdnictvom, je nevykonávanie kontroly ústavnosti zákonov v konaní o individuálnej sťažnosti vnímané ako ustálená doktrína. Táto rysuje hranice vzťahu medzi uplatňovaním právomocí slovenského ústavostrážcu v konaní o súlade právnych predpisov na jednej strane a uplatňovaním jeho právomocí pri kontrole ústavnosti v konaní o individuálnej sťažnosti na strane druhej. Ambíciou prvej časti predloženého príspevku je ozrejmiť rámec nasledujúcich úvah a načrtnúť základné metodologické východiská s cieľom spochybniť v jeho druhej časti uplatňovanie prv označenej doktríny v slovenskom systéme koncentrovanej kontroly ústavnosti. Tretia časť obsahuje postrehy vo vzťahu k prípadným možnostiam riešenia aktuálneho stavu and As regards the judicial system of the Slovak Republic, which is vertically oriented by idea of protection of fundamental rights and freedoms and horizontally by idea of subsidiary relationship between general and constitutional judiciary, the Constitutional Court of the Slovak Republic is not
authorized to review the constitutionality of a statute under the individual complaint procedure. Such competence belongs to the Constitutional Court of the Slovak Republic only under the art. 125 of the Constitution of the Slovak Republic. It is a relatively established doctrine. The ambition of the
first part of this article is to clarify the framework of subsequent considerations and to outline the methodological basis. The aim of it is to call into question the performance of this doctrine with respect to the Slovak system of constitutional review what is the subject of the second part of this
contribution. The third part presents possible solutions related to the current situation.