Cílem předložené stati je kriticky zhodnotit Habermasův pojem komunikativní racionality, tedy koncept, který je výrazem dalekosáhlého pokusu o rehabilitaci racionality, jež by umožnila teoreticky ukotvit praktický projekt spravedlivé společnosti. Komunikativní racionalita, která provází Habermasovy úvahy o politice a společnosti přibližně od poloviny sedmdesátých let minulého století až do současnosti, je výsledkem jeho snahy připojit se k pragmatickému obratu v analytické filosofii (a zároveň tento obrat překročit). Formální pragmatika, v jejímž rámci je komunikativní racionalita formulována, těží především z teorie řečových aktů Johna L. Austina a Johna R. Searla a z – primárně Dummettovy – pragmatistické sémantiky. Právě za pomoci konceptů artikulovaných těmito autory se Habermas pokouší odkrýt „platnostní základ řeči“, předvést specifickou jazykovou normativitu, která se vyznačuje podstatným emancipačním rozměrem., The aim of this article is to critically evaluate Habermas’ concept of communicative rationality. This concept is an expression of the far-reaching attempt to rehabilitate rationality, which would then make possible a theoretical grounding for the practical project of a just society. Communicative rationality, which has been a part of Habermas’ considerations of politics and society from roughly the mid-seventies up to today, is the result of his attempt to adopt the pragmatic turn in analytical philosophy (and at the same time to go beyond this turn). Formal pragmatics, in the framework of which communicative rationality is formulated, draws above all from the theory of speech acts of John L. Austin and John R. Searle and from – primarily Dummett’s – pragmatist semantics. It is with the help of the concepts articulated by these authors that Habermas attempts to reveal “the validity basis of language”, presenting a specific linguistic normativity which is characterised by a basic emancipatory dimension., and Michala Lysoňková.
A thorough reading of the Idea of a Universal History with a Cosmopolitan Aim, The Conflict of the Faculties, Religion within the Boundaries of Mere Reason and Perpetual Peace shows that Kant embraces two distinct and opposing views on the historical-teleological sequence of establishing peace. According to the first view, the establishment of a political community anticipates the realization of peace, which in turn precedes the formation of an ethical commonwealth. However, according to the second view, the establishment of an ethical commonwealth assures the realization of peace. These opposite views can be reconciled by distinguishing three stages. First, a just political community secures a provisional legal peace that coercively guarantees external freedom and right. Secondly, legal peace in a political community makes it possible for man to realize his moral progress and to respect his moral maxims so that an ethical community is established. Finally, an ethical community upgrades merely legal peace into a moral - and truly perpetual - peace that is no longer based on mere self-interest in external freedom and right, but on communal moral dispositions concerned with inner freedom and virtue., Stijn Van Impe., and Obsahuje poznámky a bibliografii
This article aims to reconstruct Taylor’s concept of strong evaluation as a model of practical rationality. The concept of strong evaluation offers an attractive alternative to proceduralism, whether of a utilitarian or Kantian type, because it enables specific moral claims to be legitimised in the life of a person, and their justification does not abstract from the motivation of the person who lives in harmony with these standards. The sense of the concept of strong evaluation consists in its ability to highlight the all-transcending nature of values and evaluation in the real life. We will seek a response to the question of whether Taylor’s interpretation of the concept of strong evaluation is sufficiently broad as to cover the three relevant components of ethics: the question of values, moral norms and moral evaluation. With respect to this question we will also give an overview of Laitinen’s reinterpretation of this concept which, on the view of the author, illuminates the inner relations between the subject and morality and, by a treatment of the nature of moral norms in concepts or reasons for actions (as distinguished from the Kantian grounding of morality), points to the complementary nature of values and moral norms., Zuzana Palovičová., and Obsahuje poznámky a bibliografii
Moderné individualistické ideológie na čele s neoliberalizmom považujú za zdroj väčšiny problémov štát, spoločnosť a komunitárne hodnoty. Aj totalitné a autoritárne režimy sú podľa klasikov liberalizmu výsledkom kolektivistických ideológií, ktoré si údajne nevážia človeka ako indivíduum. Vo svojom príspevku sa snažím ukázať, že presný opak je pravdou. Po prvé, pokúšam sa dokázať, že totalitné a autoritatívne prejavy sú vo svojej podstate vedľajším produktom individualistických, nie kolektivistických projektov. Atomizovaná masová spoločnosť, v ktorej prevládajú hodnoty individualizmu, inštrumentalizmu a konzumerizmu, vytvára predpoklady pre totalitné myslenie väčšmi než ktorákoľvek totalitná ideológia. Politický systém straníckej demokracie takisto prispieva k negatívnym prejavom autoritativizmu, ako aj ku vzniku rasistických predsudkov a totalitných ideológií, napr. fašizmu. V tejto súvislosti rozvíjam myšlienky vybraných predstaviteľov tzv. frankfurtskej školy (Herbert Marcuse), ale aj analýzy niektorých teoretikov totalitarizmu (Hannah Arendtová) či teoretikov sionizmu (Max Nordau, Nachman Syrkin). Po druhé, pokúšam sa ukázať, že kolektivistické ideológie zďaleka nemožno obviniť z toho, že by si nevážili jednotlivca, slobodu či individuálne ľudské práva. Na filozofickej problematike sociálnej spravodlivosti sa v rámci rawlsiánskeho a neomarxistického diskurzu snažím ukázať, že aj z individualistických východísk možno dospieť k veľmi egalitárskym teóriam a princípom spravodlivosti a dajú sa na nich postaviť aj koncepcie, ktoré by klasici liberalizmu označili za kolektivistické (napr. demokratický socializmus). V tejto časti svojej argumentácie vychádzam zo svojej monografie Späť k Marxovi? a v stručnosti predstavujem svoju antiakcidentálnu teóriu spravodlivosti, aby som preukázal, nakoľko je možné z metodologického individualizmu dospieť k normatívnym záverom, ktoré možno považovať za kolektivistické., Modern individualist ideologies, including neo-Liberalism, consider the state, society and communitarian values to be the source of the majority of political and social problems. According to the classics of Liberalism even totalitarian and authoritarian regimes are the consequence of the collectivist ideologies that do not respect the individual. In my contribution, I attempt to prove the opposite thesis. Firstly, I would like to prove that totalitarian and authoritarian phenomena are, substantially, the by-products of individualist (not collectivist) projects. The atomized mass society, dominated by the values of individualism, instrumentalism and consumerism creates the substratum for totalitarian thinking more than any totalitarian ideology. Even the political system of the partocratic democracy contributes to the negative phenomena of authoritarianism including racial prejudices and totalitarian ideologies, e.g. fascism. In this connection I analyse the ideas of chosen representatives of the Frankfurt School (Herbert Marcuse), the theoreticians of totalitarianism (Hannah Arendt) and the theoreticians of Zionism (Max Nordau, Nachman Syrkin). Secondly, I would like to prove that collectivist ideologies cannot be blamed for lack of respect towards individuals, liberties or human rights. I attempt to present philosophical discourse about social justice and its Rawlsian and neo-Marxist connotations to prove that it is possible to use the methodological individualist presuppositions to establish egalitarian theories and principles of justice, i.e. it is possible to use individualism to establish conceptions that would be labelled “collectivist” by the classics of Liberalism (e.g. democratic socialism). I briefly introduce my anti-accidental theory of justice to demonstrate how we might defend collectivist normative conclusions on the basis of methodological individualism., and Ľuboš Blaha.
Slovenský teolog Inocent-Mária V. Szaniszló se ve svém článku Má človek vo vesmíre zvláštne postavenie medzi inými živočíchmi? pokouší podrobit filosofické kritice etické myšlení Petera Singera. Ve své polemické reakci ukazuji, že autor interpretuje Singera velmi zavádějícím, často zcela chybným způsobem. Určuji, že příčinou je poměrně závažný fakt: slovenský teolog pravděpodobně nečetl hlavní díla kritizovaného autora. Pokouším se některé nejvážnější omyly uvést na správnou míru a v rámci diskuze přiblížit, jak Singer skutečně smýšlí o speciesismu a o svém preferenčním utilitarismu., The Slovak theologian Inocent-Mária V. Szaniszló, in his article Does man have a special status in the world in relation to other animals?, attempts to subject the ethical thought of Peter Singer to a philosophical critique. In this polemical reaction I show that the author interprets Singer in a very misleading, and often quite mistaken, way. I attribute the reason for this to a relatively serious fact: the Slovak theologian has probably not read the main works of the criticised author. I attempt to set forth the most serious mistakes and, in the context of this discussion, to describe in detail how Singer really understands speciesism and his own preference utilitarianism., and David Černý.
The aim of the article is to develop the dialectics and potential of a specific philosophical approach to the problem of epistemological scepticism: Wittgenstein’s ideas about the function of fundamental certainties in our epistemic practices. I begin with an excursion into the problematic of sceptical arguments and explain G. E. Moore’s anti-sceptical strategy, which influenced Wittgenstein’s thoughts in On Certainty. I then offer a reconstruction of the Wittgensteinian approach that I favour. On this basis I argue that although there is a grain of truth in scepticism, the idea of an indefinitely-iterated doubt and request for reasons (driving the Pyrrhonian-style of scepticism), as well as the idea of a hyperbolic doubt (driving Cartesian-style scepticism), are philosophical illusions from the perspective of the rules and standards of our epistemic operating - the would-be sceptic offers us no compelling alternative., Ladislav Koreň., and Obsahuje poznámky a bibliografii
Tázání po podstatě fikce a fikčnosti literatury patří k základním otázkám literární teorie a v konečném důsledku souvisí se zkoumáním samotné identity (fikční) literatury. Možných odpovědí na tyto a podobné otázky existuje vícero. Předkládaná studie mapuje konkrétní postup, jistou posloupnost voleb, které je nutné uskutečnit, aby nás dovedly k jedné specifické možnosti takové fikční teorie. Jednotlivé dichotomicky spárované návrhy, mezi nimiž je voleno, pocházejí z nejrůznějších oblastí teoretického bádání (filozofie, logika, sémiotika aj.) a představují konkrétní možnosti ideových a metodologických přístupů na cestě ke konzistentní teorii fikce. Takovou konzistentní teorii fikce splňuje jedinečná teorie fikčních světů, jejíž výsledný tvar získáváme poté, co jsme prošli množinou všech proponovaných voleb., The quest for the basis of fiction and fictional literature belongs to the fundamental questions of literary theory and, ultimately, is connected to the inquiry into the very identity of (fictional) literature. There are multiple possible answers to these and similar questions. This study maps a concrete approach – a certain series of choices which it is necessary to make in order to arrive at one specific possibility of such fictional literature. A particular dichotomous linking of suggestions between which to choose originates from the most various areas of theoretical study (philosophy, logic, semiotics and so on) and presents concrete possibilities of conceptual and methodological approaches on the way to a consistent theory of fiction. One such consistent theory of fiction is the unique theory of fictional worlds whose ultimate form we gain after we have gone through the set of all proposed choices., and Lubomír Doležel.
The basic rule of scientific research is its implementation on the basis of freely expressed autonomy of will, while in practice this is usually expressed by the patient’s informed consent. In the states that are parties to the Biomedicine Treaty, this consent must be given expressly, specifically and is to be documented. This principle of freedom of will is generally accepted and represents a starting point for current bioethical and legal standards.
The article deals with an issue, whether this starting point is the only relevant and acceptable starting point. In accordance with some minority opinions, especially from the English scientific literature it asks the following questions: Should not there be a legal obligation laid down as to participation in scientific research? Isn’t that our moral duty to support scientific research in medicine, or as the case may be to participate in it to a certain extent?
At the first sight this issue seems to be irrelevant - after unfortunate historical experience in the German Nazi regime, but also in democratic regimes, the patient’s welfare is superior to the interest of science and society.
With regard to a benefit of scientific research for society, there are however also alternatives to the aforementioned maximum, so that progress in the developments of medicine is ensured, provided that the risk is insignificant and its benefit for the society is big. Is it possible to consider such a maximum on a legislative level? Does the moral view make it permissible to limit freedom for the benefit of social benefit. If the answer is an unambiguous "no", then of course there is a parallel to inoculation, which is expressly set forth by law.
The article offers possible alternatives for ensuring establishment of a legal obligation to participate in the scientific research, however at the same time it also gives a warning as to drawbacks of these solutions.
Last but not least, there is an issue of the man’s moral duty and his/her participation in research. It is true, that in the post modern world of moral pluralism it is quite difficult to face a question on what we understand under the term moral duty. However from certain points of view this duty seems to be morally justified.
The author’s aim was actually not to find an unambiguous solution, but to a certain extent make relative the so far unilaterally accepted consensus and provide possible other alternative insights into discussion. and Základním pravidlem vědeckého výzkumu je jeho provádění na základě svobodně vyjádřené autonomie vůle, což bývá v praxi vyjadřováno informovaným souhlasem pacienta. Ve smluvních státech Úmluvy o biomedicíně tento souhlas musí být dán výslovně, konkrétně a má být zdokumentován. Tento princip svobody vůle je všeobecně akceptován a je východiskem pro současné bioetické i právní normy.
Článek se zabývá otázkou, zda je toto východisko jediným relevantním a akceptovatelným východiskem. V souladu s některými menšinovými názory zejména v anglické vědecké literatuře se táže: Neměla by být do jisté míry ukotvena právní povinnost účastnit se na vědeckém výzkumu? Nemní naší morální povinností podporovat vědecký výzkum v medicíně, případně se na něm do určité míry podílet?
Na první pohled se zdá tato otázka irelevantní – po neblahých historických zkušenostech v německém nacistickém režimu, ale i v v demokratických režimech, je blaho pacienta nadřazeno před zájmem vědy a společnosti.
Vzhledem k prospěšnosti vědeckého výzkumu pro společnost však se nabízí i alternativy k výše uvedené maximě tak, aby byl zajištěn posun ve vývoji medicíny, pokud je riziko nepatrné a jeho prospěch pro společnost velký. Je možné uvažovat o takovéto maximě v rovině legislativní? Jakým způsobem by šla upravit do normativního textu? Je z mravního hlediska vůbec přípustné omezit svobodu ve prospěch společenského prospěchu. Pokud je odpovědí jednoznačné ne, pak se ovšem nabízí paralela s povinností očkování, která je výslovně ukotvena zákonem.
Článek nabízí možné alternativy zajištění ukotvení právní povinnosti účastnit se na vědeckém výzkumu, zároveň však upozorňuje na nedostatky těchto řešení.
V neposlední řadě je pak tématem otázka morální povinnosti člověka a jeho účasti na výzkumu. V postmoderním světě morálního pluralismu je ovšem dosti složité čelit otázce, co je možné rozumět morální povinností. Z určitých hledisek se však tato povinnost jeví jako morálně opodstatněná.
Cílem, který autor sledoval, nebylo ani tak nalézt jednoznačné řešení, ale dosud jednomyslně přijímaný konsensus do určité míry zrelativizovat a poskytnout možné další alternativní náhledy do diskuse.
Autor polemizuje s názorem, který nedávno vyjádřili Tomáš Machula a David Peroutka, že materialismus, převažující v současné filosofii mysli, by měl být nahrazen tomistickým hylemorfismem. Polemika se zaměřuje na dva aspekty Machulova a Peroutkova argumentu. Za prvé, na jejich předpoklad, že současná preference materialismu je výsledkem náhody (neznalosti faktu, že kromě materialismu a dualismu se nabízí i hylemorfismus). Tento předpoklad si ovšem neporadí s faktem, že dualismus byl kritizován již v 17. století, ale materialismus se prosadil až v polovině minulého století. Za druhé, autor souhlasí, že tomistický hylemorfismus lze aktualizovat, a to dokonce úspěšněji, než jak se to podařilo Machulovi s Peroutkou. Této aktualizaci je však třeba obětovat některé metafyzicky neúnosné představy – konkrétně představu duše jako nemateriální substance nezávislé na těle., The author disputes the view, expressed recently by Tomáš Machula a David Peroutka, that materialism, dominant in contemporary philosophy of mind, should be substituted by Thomist hylomorphism. The critique focuses on two aspects of Machula and Peroutka’s argument. Firstly, on their assumption that the contemporary preference for materialism is the result of chance (ignorance of the fact that in addition to materialism and dualism the position of hylomorphism is also available). This assumption fails to take into account the fact that dualism was already the subject of criticism in the 17th century, but materialism only became properly established in the mid-twentieth century. Secondly, the author argues that Thomist hylomorphism can be updated in a more fruitful way than that proposed by Machula and Peroutka. This updating requires us, however, to sacrifice certain metaphysically unsustainable ideas – in particular the idea that the soul is a non-material substance independent of the body., and Tomáš Hříbek.